Týranie blízkej alebo zverenej osoby a syndróm CAN

Žijeme v hektickej dobe, ktorá prináša veľa radostí aj starostí. Často krát sme nevšímaví voči okoliu, druhým, sebe a hlavne k tým čo sú najbezbrannejší. Áno, sú to naše deti a deti tých druhých. Často krát vidíme alebo počujeme ako je deťom ubližované. Veľa z nás nad tým zatvára oči, „však mňa sa to netýka". A preto každoročne narastajú prípady zanedbávaných a týraných detí. Niekedy končiace smrťou. Veľakrát sa stretávame s tým, že samotná rodina "tutlá" týranie, pretože sa hanbia. Čo povedia susedia, okolie, známy, ako nás odsúdia. Omyl a veľký! Je dôležité postaviť sa za dieťa a nie za tyrana. A keď nás budú odsudzovať druhí, nevadí! Vieme, že sme pomohli našim deťom a to je najdôležitejšie.

Čísla sú z roka na rok alarmujúcejšie. Oficiálne štatistiky vôbec nezodpovedajú reálnemu stavu. Násilie na deťoch je najodpornejší skutok aký môže byť a preto sa spoločne postavme tyranom za naše deti.

Čo je týranie

Za týranie, zneužívanie a zanedbávanie dieťaťa sa považuje akékoľvek náhodné, vedomé, prípadne nevedomé konanie rodiča, vychovávateľa alebo inej osoby voči dieťaťu, ktoré poškodzuje telesný a duševný vývoj dieťaťa. Za trestuhodné zaobchádzanie s potomkami sa považujú verbálne útoky, sadistické a dehonestujúce správanie, citový chlad, resp. odvrhnutie, prehnané nároky a požiadavky na maloleté dieťa, protirečivé a nezmyselné príkazy.

V odbornej literatúre sa syndróm týraného, zanedbávaného a zneužívaného dieťaťa uvádza na základe Odporúčania Zdravotníckej komisie Rady Európy z roku 1992 pod skratkou CAN.

Syndróm CAN

Syndróm CAN (Child Abuse and Neglect) predstavuje zložitý sociálny fenomén. Ide o súbor konkrétnych foriem neadekvátneho zaobchádzania s dieťaťom, ktoré vedú k nedostatočnému napĺňaniu jeho základných potrieb - potrieb biologických, emočných, pocitu bezpečia, istoty a tým k závažnému narušeniu až trvalému poškodeniu vývoja osobnosti, sebavedomia a medziľudských vzťahov dieťaťa. Dieťa môže byť vystavené len jednej z foriem syndrómu CAN. Častejšie sa však stretávame s kombináciou viacerých z nich, čím sa závažnosť aj hĺbka traumy prehlbuje.

Intenzita dopadu je o to vážnejšia, že väčšina foriem syndrómu CAN sa viaže na rodinné prostredie. Tým sa neguje základná bezpečnosť dieťaťa a úloha tých najbližších, ktorí majú chrániť jeho záujmy a napĺňať jeho základné potreby. Dieťa je ešte takmer úplne odkázané na starostlivosť rodičov a je na nich citovo závislé. V dôsledku toho je pocit istoty u týchto detí natoľko oslabený, že sa boja stratiť aj svoju nefunkčnú rodinu, napriek tomu, že je zdrojom ich utrpenia.

Často až potom, keď dieťa dorastie do veku, kedy sa prehlbuje vplyv rovesníkov a v jeho dôsledku sa prirodzene oslabuje vplyv rodiny, majú týrané deti možnosť porovnať svoju situáciu so situáciou iných. Toto poznanie vedie v niektorých prípadoch k tomu, že dieťa začne iniciatívne vyhľadávať pomoc a zmenu neprijateľných pomerov. Iným spúšťacím momentom pre vyhľadanie pomoci môže byť vnímanie narastajúceho ohrozenia mladšieho súrodenca. A teda nie obava o seba, ale až strach o druhého môže viesť dieťa k verbalizovaniu svojich pocitov a problémov.

V rámci syndrómu CAN rozlišujeme:

- telesné týranie aktívnej formy (poranenia, mnohopočetné zranenia, tržné rany, podliatiny, bitie, zlomeniny, krvácanie, dusenie, otrávenie, popálenie, smrť),

- telesné týranie pasívnej formy (nadávky, ponižovanie, vyhrážanie, strašenie, stres, šikanovanie, verbálna agresia),  

- psychické týranie pasívnej formy (nedostatok podnetov, zanedbanie duševné aj citové – deprivácia),

- sexuálne zneužívanie aktívnej formy (sexuálne hry, petting, manipulácia v oblasti erotogénnych zón, znásilnenie, orálny sex, incest),

- sexuálne zneužívanie pasívnej formy (exhibícia, video alebo foto či audiopornografia),

- Munchhausenov syndróm by proxy (v zastúpení), keď osoba, najčastejšie matka, predstiera alebo vytvára u dieťaťa umelo ťažkosti (napríklad teploty, záchvaty až po dusenie), kvôli ktorým vyhľadá zdravotnícku starostlivosť. Matky sa vtedy vyžívajú v komunikácii so zdravotníckym personálom ohľadne ťažkostí dieťaťa, ktoré niekedy vyvolali nebezpečným spôsobom, napríklad predávkovaním liekmi,

- sekundárna viktimizácia, keď sa druhotne poškodzuje dieťa následným nadbytočným či vynúteným vyšetrovaním pre CAN syndróm, alebo nevhodnými terapeutickými či rehabilitačnými opatreniami,

- systémové týranie detí, ktoré je výsledkom neprimeraných zásahov inštitúcií, orgánov štátnej správy i jednotlivých odborníkov (lekárov, policajtov, sudcov) vytvárajúcich systém starostlivosti o dieťa. Ide napríklad o nekoordinované opakované vyšetrovanie dieťaťa a členov rodiny, rozbitie rodín pri presadzovaní spravodlivosti a podobne,

- duševné a citové týranie vo forme šikanovania.

Základný východiskový dokument

Základný východiskový dokument pre všetky dokumenty týkajúce sa ochrany práv detí je Dohovor OSN o právach dieťaťa (ďalej len Dohovor). Viaceré články Dohovoru garantujú právo detí na telesnú a osobnú integritu a ustanovujú vysoké štandardy na ich ochranu. Jeho úplné znenie, ako aj prehľad ďalších dokumentov týkajúcich sa ochrany práv detí nájdete tu (web-stránka Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky).

Štatistiky

Jedným z ústredných problémov v Slovenskej republike bolo, že chýbali informácie o stave výskytu týrania, sexuálneho zneužívania a zanedbávania detí. Od roku 1999 nebol vykonaný žiaden prieskum zameraný na výskyt násilia na deťoch. A práve to bolo dôvodom realizácie výskumnej úlohy „Reprezentatívny výskum prevalencie násilia páchaného na deťoch v Slovenskej republike“ (M. Fico, Správa z VÚ č. 2273, rok vydania 2013). Výsledkom výskumu bolo zistenie, že približne 33% až 38% detí je vystavených násiliu a v riziku násilia sa celkovo nachádza ďalších približne 11% detí.

V roku 2017 bol výskum zopakovaný a zistenia boli nasledovné:

- 70% detí uviedlo, že zažili niektoré zo situácií fyzického, psychického a sexuálneho násilia alebo situácie zanedbávania,

- 57% detí zažilo násilie v škole a to zo strany spolužiakov/čiek a 19% detí zo strany zamestnancov/kýň školy,

- 9% detí bolo vystavených závažnému fyzickému násiliu s následkom zranenia v domácom prostredí zo strany dospelého, ktorý sa o dieťa stará,

- 3% detí pozná závažné sexuálne násilie v domácom, školskom prostredí alebo na internete,

- 11% detí pozná závažné fyzické násilie s následkom zranenia a/alebo závažné sexuálne násilie.

Z uvedených výsledkov možno predpokladať, že deti sú postupom času vo svojich výpovediach otvorenejšie a úprimnejšie a zdôverujú sa svojim blízkym, či už rodičom, starým rodičom, kamarátom a podobne. Z hľadiska historického násilie na deťoch neabsentovalo, chýbali však informácie o jeho výskyte. V súčasnosti je väčšia pozornosť kladená jeho prejavom a prijímaniu opatrení, ktorých cieľom je práve zníženie jeho výskytu. Násilie voči deťom býva často skryté a jeho pôvodcami sú tí dospelí, ktorí by mali mať k deťom najbližšie.

Prehľad údajov od roku 2008 do 2018

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny každý rok (roky 2008 až 2018) zverejňuje výkazy o vykonávaní opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.

Do roku 2014 štát realizoval opatrenia len vo veciach fyzického, psychického, sexuálneho násilia, šikanovania. Svoje opatrenia v oblasti zanedbávania (syndróm CAN) začal aplikovať až v roku 2015. Od tohto roku sa počet detí, ktorým sa pomohlo neustále zvyšuje. Obrovský skok je možné vidieť v roku 2016, kedy medziročný nárast detí je viac ako 10-násobný, zo 49 detí na 519. V roku 2018 bolo tomuto násiliu vystavených 870 detí. Hovoríme však o deťoch, ktorým bola poskytnutá pomoc.

Zo štúdie vydanej M. Ficom vyplýva, že medzi oficiálne zachytenými prípadmi sociálnoprávnej ochrany a uvedenými zisteniami je veľký rozpor. Počet registrovaných detí sa každý rok mení, avšak počet návrhov na začatie trestného stíhania sa medziročne pohybuje v desiatkach. Systém sociálnoprávnej ochrany tak zachytáva iba malú časť týraných detí. Problémom je aj záujem pediatrov. Z ich strany je slabý záujem o problematiku CAN syndrómu, pričom zachytené prípady poukazujú na podhodnotenie skutočného výskytu týraných detí na Slovensku. Chýba spolupráca škola-sociálnoprávna ochrana-rodičia-pediatri-polícia, prípadne je veľmi slabá.

Graf1 Medziročný vývoj počtu podozrení ohľadom detí týraných, sexuálne zneužívaných a šikanovaných a počet návrhov na začatie trestného stíhania.

Zdroj: Ročné výkazy MPSVR SR o vykonávaní opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately a vlastné spracovanie.

V zmysle §7 Zákona č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je každý povinný upozorniť orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately na porušovanie práv dieťaťa. Zo skúseností vyplýva, že táto povinnosť je napĺňaná veľmi málo a často krát sa stane, že práve dospelí zatvárajú oči pred týmto problémom, mlčia a nepomôžu. Pritom niekedy stačí naozaj málo a vieme predísť tragédii.

Čo stým ako spoločnosť môžeme urobiť? Nesmieme zatvárať oči. Každý z nás má povinnosť nahlásiť akýkoľvek trestný čin, a o to zvlášť ak je páchaný na nevinných stvoreniach ako sú naše deti. Sme povinní chrániť to najvzácnejšie čo máme. Áno, sú to naše deti a deti tých druhých.

Zdroje :
1. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, webová stránka.
2. Linka Detskej Dôvery, webová stránka.
3. http://www.solen.sk/pdf/047f5e58f922ea4ffc79851e92515889.pdf - Prejavy CAN syndrómu (týraného, bitého a zanedbávaného dieťaťa) u detí v ambulancii pediatra, Doc. MUDr. Igor Škodáček, CSc., Pediatr. prax, 2015, 16(1): 23–26.
4. Národná stratégia na ochranu detí pred násilím, webová stránka Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny.
5. Prevalenia násilia páchaného na deťoch v Slovenskej republike, M. Fico, Správa z VÚ č. 2273, Inštitút pre výskum práce a rodiny, r. 2013.
6. Prevalencia násilia páchaného na deťoch 8. a 9. ročníkov, M. Fico, Inštitút pre výskum práce a rodiny, r. 2017.
7. Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, webová stránka.